Kontakt:

Obecný úrad
Obec Závada, č. 152
955 01 p. Topoľčany

038 / 539 03 22, 01 50
www.obeczavada.ocu.sk
IČO: 00 311 341
banka
Č. ú. 00000

Anketa:

Návštevnosť:

Napíšte nám:

Pre odoslanie správy prepíšte text z obrázku.

Minulosť

Pri skúmaní najstarších dejín našich predkov zaujíma popredné miesto archeológia. Tejto modernej historickej disciplíne sa počas jej vývoja podarilo zhromaždiť množstvo nálezového materiálu, ktorý vytvára základnú mieru poznania. Z tohoto pohľadu sú v popredí záujmu výskumu doby veľkomoravskej predovšetkým pohrebiská.

Extravilán obce Závada zaberá časť údolia rieky Slivnice, jej západný chotár vbieha do horstva Považského Inovca, ktorého dolomitický poklad vyvolal už v minulosti záujem o kvalitnú stavebnú surovinu. V priebehu dvoch výskumných etáp sa odkrylo 36 hrobov, čo predstavuje len časť plochy celej nekropole, ktorá pravdepodobne zaberala aj vedľajší terénny výbežok. Pokiaľ ide o milodary, tak najčastejšie boli hlinené nádoby, drevené vedierka, železné nože, britvy, nožnice a kresadlo. Významnú skupinu pamiatok závadského pohrebiska predstavujú bojovnícke hroby. Súčasťou hrobovej výbavy jazdca, alebo pešieho bojovníka boli ostrohy a železná sekerka, tzv. bradatica. Dominantné postavenie v militáriach závadskej nekropole zaujíma dvojsečný meč. Samotný meč bol vložený do drevenej pošvy, dosahoval dĺžku 93 cm a váhu 1430 g. Meč zo Závady patrí k najmohutnejším exemplárom tohto typu mečov na Slovensku. V súčasnosti je prvým preskúmaným komplexom demonštrujúci prechod ku kostrovému pochovávaniu na plochých pohrebiskách už v 1. polovici 9. storočia. V Závade možno predpokladať kontinuitu osídlenia od 9. storočia až do obdobia prvých písomných správ o obci. Nezanedbateľná je aj geografická exponovanosť Závady ako miesta ležiaceho pri ceste vedúcej cez Považský Inovec na stredné Považie.

Svoj význam si udržalo toto miestne centrum aj v priebehu 10. a 11. storočia. Keď sa za prvého uhorského kráľa Štefana I. a jeho následníkov kládli základy pevnejšej cirkevnej organizácie, jedným z miest, ktoré sa stalo sídlom fary, bola práve Závada. O starobylosti tunajšej fary svedčí okrem iného aj patrocínium farského kostola, ktorým bol Michal Archanjel.

Začiatkom 10. storočia pod sústredeným tlakom zvonka zanikla Veľkomoravská ríša ako organizovaný štátny útvar. Zostalo tu však obyvateľstvo, ktoré už dosiahlo relatívne vysoký civilizačný stupeň. Územie dnešného Slovenska sa rozdrobilo na menšie územné celky. Vo včasnostredovekom období skoro všetka pôda v krajine patrila kráľovi. Uhorský štát bol rozdelený na menšie organizačné jednotky – kráľovské župy. Skoro celé Ponitrie podliehalo kráľovskému hradu v Nitre. Do začiatku 13. storočia sú veľmi zriedkavé správy o existencii jednotlivých dedín v tejto oblasti. Okolo roku 1260 došlo k niekoľkonásobnej majetkovej výmene medzi predstaviteľmi významných šľachtických rodín. Ako jediný vlastník tu potom zostal najvyšší kráľovský úradník -palatín Matúš I. Čák, ktorý bol istý čaj aj Nitrianskym županom. Preňho nebolo veľkým problémom ďalej zaokrúhľovať svoje panstvo na úkor blízkych hradných majetkov. V roku 1283 spisoval Matúš svoj testament, nemal však šťastie na potomkov a tak všetky majetky zdedil jeho synovec
Matúš Trenčiansky, ten sa energicky pustil do ďalšieho zväčšovania zdedených majetkov. V priebehu dvoch posledných desaťročí 13. storočia dal postaviť Topoľčiansky hrad na vrchu nad dedinou „Hornouc“. Topoľčianske hradné panstvo dosiahlo za jeho vlády veľký územný rozsah. Všetko sa skončilo Matúšovou smrťou na jar roku 1321 . Kráľ Karol Róbert vyslal svoje vojsko, ktoré sa silou zmocnilo Topoľčian. Z radov svojich verných stúpencov vymenoval nových kráľovských kastelánov.

Obdobie vlády anjouovskej dynastie vyplňujúce väčšinu 14. storočia, ktorú v Uhorsku reprezentovali Karol Róbert a jeho syn Ľudovít prinieslo pre krajinu dlhotrvajúci vnútorný mier a hospodársky vzostup. Topoľčany boli v tom čase kráľovským mestom, kde sa konávali týždenné trhy a v druhej polovici 14. storočia aj pravidelné jarmoky. Mnohé novozaložené osady, ale i staršie sídla, prešli na zákupné právo, ktoré viac motivovalo hospodársky rast jednotlivcov, lebo im presne určovalo ich povinnosti a volnejšie dispozičné právo so svojimi majetkami.
V roku 1531 v Závade patrilo Lošonciovcom 7 port, ktoré sa zdaňovali, 2 porty boli také chudobné, že sa nezdaňovali a dve porty boli opustené.

Hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo. Každá poddanská domácnosť chovala pomerne veľké množstvo hydiny, oviec a dobytka. Viacerí si našli obživu v lesoch. Ďalším zdrojom obživy a neraz i významného peňažného príjmu bolo vinohradníctvo, ktoré v 16. a 17. storočí dosiahlo v Závade svojho vrcholu.
V roku 1593 vypukol konflikt medzi Habsburgovcami a sultánom, neskôr nazvaný 15 ročná vojna. Pre obyvateľov žijúcich v údolí rieky Nitry sa stal pamätným rok 1599, keď veľké oddiely tatárskej a tureckej ľahkej jazdy prenikli okolo mesta Nitry na Topoľčany. Vydrancovali a vypáli kraj údajne až po Prievidzu a ani oddiely sedliackej pohotovosti nemohli Turkom a Tatárom zabrániť v drancovaní, pretože mali úplný nedostatok jazdcov. Viacero obcí na okolí Topoľčian bolo úplne spustošených, alebo vypálených. V Závade zhorelo 31 domov a ostalo spustošených 22. Po plienení sa vojna s Turkami neskončila. Jej priebeh skomplikovalo na konci aj stavovské povstanie Štefana Bočkaia proti viedenskému dvoru, ktoré prinútilo cisárske vojská bojovať na dve strany. Bočkaiho tlupu prenikli v roku 1605 aj na územie západného Slovenska a zaujali celé údolie rieky Nitry. Viedeň naverbovala proti nemu žoldnierske vojsko vedené Jurajom Bastom. Vojenské akcie proti Turkom a Bočkaiho povstalcom sa skončili v roku 1606 uzavretím mieru. Uzavretím mieru sa však výboje Turkov na územie Topoľčianskeho panstva neskončili. Mier bol často porušovaný a obyvateľstvo nemohlo ani na chvíľu zanedbať ostražitosť.
Po roku 1711 nastáva pre obyvateľov Závady obdobie, keď sa mohli kľudne venovať práci, nemusiac sa pritom neustále obávať o svoj majetok a životy. Začína postupná konsolidácia a hospodárska obnova krajiny.

18. storočie bolo skutočne v porovnaní s predchádzajúcou búrlivou dobou mimoriadne kľudné pre obyvateľov tunajšieho kraja. Ich viac menej pokojný život narúšali iba vojny, tie sa viedli našťastie mimo územia.
O stave obce i o každodennom živote obyvateľov sme od počiatku 18. storočia už dostatočne informovaní na základe dochovaných písomných prameňov. Keď v lete roku 1714 prechádzalo topoľčianske panstvo do rúk nového vlastníka - Petra Berényiho, bol pri tejto príležitosti vyhotovený podrobný súpis všetkých jeho obcí. V Závade žilo 15 sedliackych rodín, 8 usadlostí bolo opustených. Ku každej usadlosti patril aj vinohrad. Priaznivý hospodársky rozvoj počas prvej polovice 18. storočia nám dokumentuje ďalší súpis Závady z roku 1753. Značne vzrástol počet obyvateľov i výmera obrábaných polí. V obci bolo 16 štvrtinových sedliackych usadlosti a osem osminových usadlostí.. Žilo tu 7 želiarov, jeden podželiar a jeden árendátor, ktorý mal výsek mäsa. Rozvoj obce ilustruje aj to, že sa zväčšil počet mlynov na tri. Podľa prvej podrobnej celouhorskej štatistiky vykonanej za vlády Jozefa II. v roku 1786 bolo v Závade 69 domov, v ktorých žilo 78 rodín. Celkový počet obyvateľstva bol 534 ľudí.

Zrušenie poddanstva v polovici 50 – tych rokov 19. storočia znamenal postupný prelom v živote každej dediny prinášajúci postupne pre obyvateľov novú kvalitu života. Otvára sa priemyselná výroba, čo obyvateľom prináša pravidelný finančný príjem, a tým im zvyšuje aj ich hmotnú úroveň. Postupne narastá aj počet obyvateľov. Kým v roku 1873 bolo v Závade 415 obyvateľov, o necelých 20 rokov sa ich počet zvýšil na 441, ktorý žili v 70 domoch. Na prahu 1. svetovej vojny v roku 1913 stúpol počet obyvateľov na 509, 492 sa ich hlásilo k slovenskej národnosti, 11 k nemeckej a 5 k maďarskej, 503 bolo katolíckeho vierovyznania a 6 židovského. Aj keď drvivá väčšina po maďarsky nevedela, úradne sa vtedy obec volala Nyitrazávod.
Koncom 19. storočia vzniká v Závade a na Podhradí spotrebné družstvo roľníkov, ktoré po istú dobu malo i licenciu na miestnu krčmu. 1. svetová vojna dokonale narušila patriarchálny spôsob života v obci. Boje si vyžiadali svoje obete.

Po oslobodení v roku 1945 sa začal život v obci postupne meniť. V prvom rade sa začali stavať nové rodinné domy. Spevnila sa hlavné cesta z Topoľčian smerom na Podhradie a zo Závady do osady Záhrady. V roku 1958 sa začalo s elektrifikáciou obce. Postupne zaviedli v obci vodovod. V roku 1960 bolo v obci založené JRD. V roku 1963 bol odovzdaný do prevádzky nový kultúrny dom, ktorý slúžil na divadelné predstavenia, rôzne prednášky, verejné schôdze, zábavy a iné kultúrne podujatia. Určitý čas sa v ňom premietali aj filmy. V bočných miestnostiach boli kancelárie MNV. V roku 1978 boli vyasfaltované všetky cesty v Závade smerom na Podhradie i do Záhrad. V tomto období sa zhustili aj autobusové spoje do Topoľčian. Predajňa potravin bola umiestnené v jednom zo starých rodinných domčekov, spolu s pohostinstvom. V roku 1975 sa dal do prevádzky nový, moderne vybudovaný obchod, v jednej budove s pohostinstvom,predajňa mäsa a mlieka. V roku 1976 bola dané do užívania novopostavené budova MNV. Pri budove MNV je aj požiarna zbrojnice. V roku 1977 sa otvorila nové budova školy.

 

Vznik a vývin SNP

Podľa získaných správ, tiež z vlastného pozorovania a skúseností zaznamenávam popis vzniku a vývinu národného povstania v našom kraji. Keď v r. 1941 vypukla vojna medzi Nemeckom a ZSSR, boli do zbrane povolaní viacerí vojaci i z našej obce. Medzi nimi bol i Karol Chmelár, ktorý sa v Sambore dostal do styku s troma ruskými zajatcami. Boli to Ivan Vasiliev Česnek, Nikolaj Putrenko a Filip Zárudný. Títo mali byť odvezení do Rakúska na práce. Karol Chmelár sa s menovanými dohovoril a radil im, aby sa hľadeli zo zadajtia dostať do našich hôr. Menovaní traja ruskí zajatci sa dňa 15. mája 1943 skutočne objavili na pustatine Zľavy, kam si dali zavolať Karola Chmelára. Tu sa dohovorili, že Rusi sa dajú najať roľníkom za robotníkov. Takto pracovali v Záhradách až dotiaľ, kým nebola obava, že budú prezradení. Neskôr sa uchýlili k lesnému správcovi v Zľavách, kpt. Rudolfovi Bezačinskému. Tuná sa udržali za spolupráce Karola Chmelára, Michala Stanku, Michala Chmelára a Gejzu Peschla až do vzniku povstania. Po vypuknutí povstania bol Filip Zárudný kanc. zásobavacím a učtovníkom, Nikolaj Putrenko náčelníkom štábu a Ivan Česnek v hodnosti kapitána ako veliteľ odradu u partizánskeho veliteľa Klokova a od 1. januára 1945 ako samostatný veliteľ na Kľaku Nemcami do našich hôr, kde sa spolu s brigádou Sneženského, ktorá tuná bola od novembra 1944 ubytovaná v Starej a Novej Lehote udržali až do 20. marca 1945.

Cez Vianoce 1944 prechádzala z Inoveckých hôr na Myjavské kopanice skupina Jermachovova. Nakoľko jej bol prechod nemožný, zdžala sa na pustatine Zľavy asi tri týždne. Tuná bola zásobovaná zo zdrojov miestneho lesného správcu Rudolfa Bezačinského a múkou z mlynou zo Záhrad a zo Závady. O ostatné zásobovanie sa staral Michal Stanko z Velušoviec a Karol Chmelár zo Závady. Títo mali priamy styk s ilegálnymi pracovníkmi v Bratislave, ako boli prof. Dr. Koch, Dr. Oliva, Lipka, Oravec, Milan Rejzek, Herman a Jurkovič. Keď menovaným bolo nemecké gestapo na stope, uchýlili sa začiatkom marca 1945 tiež do nášho kraja, kde im bolo poskytnuté ubytovanie až do oslobodenia Červenou Armádou.

Z občanov, ktorí sa najviac zaslúžili o spoluprácu pri oslobodzovacom hnutí majú zásluhy: lesný správca Rudolf Bezačinský zo Zľav, Gejza Peschl - mlynár zo Záhrad, Karol Chmelár zo Závady, Michal Stanko z Velušoviec, Rudolf Chmelár z Velušoviec, Július Bajzík - mlynár zo Závady, Gejza Dovičin - obchodnik zo Závady, Ján Novotný - ako spojka s Imrichom Gregor tiež ako civilná spojka.

Ako partizáni boli Mikuláš Herda, Augustín Detko, Karol Božik a Jozef Matejka. Z menovaných boli Mikuláš Herda (je pochovaný na miestno pohrebisku hrob č. 223) a Karol Božik Nemcami zabití.

Ako vojaci zúčastnili sa odboja a boli aj v Nemecku zajatí: Matej Detko, Peter Detko, Augustin Stanko, Štefan Bajzík, Vavrinec Geschwandtner, Ján Bočák a Rudolf Križma.

Ostatné obyvateľstvo sa zúčastnilo povstania a oslobodzovacieho hnutia tým, že podporovalo potravinami a peniazmi partizánske skupiny. Morálne tým, že sa neudal ani jeden prípad udania gestapu.

Tiež učitelia sa nestavali kladne k bývalej slovenskej republike. Za povstania sa odboja zúčastnili takto: Ján Sečanský, ktorý ako des. aspirant konal prezenčnú službu v Turčianskom Svätom Marine, bol v dobe povstania veliteľom čaty protitankového dela, zúčastnil sa bojov proti Nemcom u Žiliny a u Banskej Bystrice. Riaditeľ školy Rudolf Holec, ako por. del. v zálohe prešiel k partizám dňa 30. augusta 1944 pri Humennom. Tu ako pobočník veliteľa skupiny 421 mjr. Vojtecha Strelku, napomáhal tvorenie sa slovenských partizánskych brigád popri skupine majora Šukajeva.