Kontakt:

Obecný úrad
Obec Závada, č. 152
955 01 p. Topoľčany

038 / 539 03 22, 01 50
www.obeczavada.ocu.sk
IČO: 00 311 341
banka
Č. ú. 00000

Anketa:

Návštevnosť:

Napíšte nám:

Pre odoslanie správy prepíšte text z obrázku.

Kultúra

Výročné zvyky
Dňom Kataríny sa začínalo adventné obdobie, príprava na vianočné sviatky. K Ondrejovi sa viazali zvyky, ktorými dievčatá zisťovali, za koho sa vydajú. Deň Barbory bol považovaný za „stridží“ deň, počas ktorého môžu pôsobiť zlé sily. Deň sv. Mikuláša s radosťou čakali najmä deti, pretože v tento deň boli obdarované sladkosťami. Lucia sa pokladala za najväčšiu strigu, preto sa v tento deň robili mnohé úkony, ktoré mali zabrániť jej škodlivému pôsobeniu na ľudí a hospodárstvo. Niekoľko dní pred Vianocami sa začali piecť oplátky.

K najmilejším sviatkom kalendárneho raka patrili, a doteraz patria Vianoce. Na Štedrý deň sa dodržiaval prísny pôst. Štedrý deň bol veľký sviatok, a tomuto sviatočnému duchu sa prispôsobilo všetko v dome. Ľudia sa obliekali do sviatočného, aj v dome sa všetko „obliekalo“ do sviatočného. V dávnejšej dobe nohy stola zväzovali železnou reťazou, aby aj rodina držala spolu. Pod stôl dávali otep slamy spomienku na dieťa Ježiša, narodeného na slame. Slamou vystlali aj izbu, na ktorej počas sviatkov spávali. Večer sa niesol dedinou spev koledníkov. Štedrý večer zakončila polnočná omša - „utierňa“. Prvý sviatok vianočný, deň božieho narodenia, bol považovaný a veľký sviatok. Nerobili sa žiadne práce. Na druhý sviatok vianočný, na Štefana, sa poriadali tradičné štefanské zábavy. V posledný deň roka, na Silvestra bola slávnostná hostina zameraná na ďakovanie za prežitý rok. Na Nový rok chodili vinšovníci.

Na Tri krále chodil po dedine farár s organistom posväcovať príbytky. Ku dňu obrátenia Pavla sa viazali predpovede počasia. Na Hromnice sa v kostole svätili hromničné sviečky. Na Blažeja a Gregora chodili po domoch chlapci vyberať vajíčka pre učiteľa a farára. Deň Mateja sa pokladal za nešťastný deň.

Obdobím veselosti a radosti boli fašiangy. V posledný fašiangový deň (utorok) sa poriadala zábava spojená s „pochovávaním basy“.

Veľké množstvo obradov a úkonov sa viaže k Veľkonočnému obdobiu. Na Kvetnú nedeľu dievčatá vynášali „Morenu“, ktorá bola symbolom zimy, choroby a smrti. Od Zeleného štvrtka do Bielej soboty vždy ráno sa ľudia chodili umývať do potoka, aby boli po celý rok zdraví a svieži. Na Veľký piatok bol prísny pôst. V nedeľu popoludní sa dievky venovali príprave kraslíc pre polievačov. Vo Veľkonočný pondelok už zavčas rána chodili po domoch polievači, večer sa zakončilo tanečnou zábavou.

Deň Juraja bol považovaný za predel zimy a leta a pripisovala sa mu čarovná moc. Tradične na Marka sa chodilo na pole svätiť oziminy. Na Žofiu sa mala sadiť fazuľa, vraj vtedy najlepšie zarodí. Predvečer prvého mája bol už tradične venovaný stavaniu „májov“. Turičné sviatky boli príležitosťou na vyzdobenie príbytkov lipovými vetvičkami. Poverovými predstavami bol opradený deň Jána (24.6). V podvečer sa za dedinou robili jánkse ohne, okolo ktorých mládež spievala a tancovala.

Vyvrcholením roľníckej práce bola žatva, po ktorej nasledovali dožinky. K tradičným zvykom dodnes dodržiavaným patria hody, ktoré sa slávia koncom septembra na Michala.

Veľkými rodinnými udalosťami bola svadba a narodenie dieťaťa.

Narodenie:

Príchod nového človeka na svet patrí k najvýznamnejším udalostiam rodnného života.Význam tejto udalosti podčiarkuje množstvo zvykoslovných  ovplyvniť, ktoré mali v kladnom zmysle ovplyvniť život človeka a obdariť ho najlepšími vlastnosťami.

Už pred narodením sa snažili zabrániť pôsobeniu nepriaznivých okolností na vývoj dieťaťa. Tehotná žena mala zakázané pozerať sa do ohňa, lebo dieťa by sa narodilo s červenými škvrnami na tele. Zdržiavať sa mala pohľadu na mrzáka či mŕtveho človeka, aby dieťa netrpelo telesnou vadou. Nepísaným zvykom bolo ponúknuť ženu, ktorá prišla do cudzieho domu, jedlom ktoré videla, aby nezabažala, čo sa tiež mohlo napriaznivo odraziť na ešte nenarodenom dieťati.

V minulosti pri pôrode asistovali staršie skúsené ženy, neskôr vyučené pôrodné baby. Pôrod sa odbavoval doma v izbe, v priestore ohradenom kútnou plachtou. Z toho vznikol aj starší názov, pomenovanie tehotnej ženy "kútnica", alebo sa hovorilo o nej že "pôjde do kúta". Kútnicou menovali aj rodičku. Po narodení dieťa okúpali vo vode, do ktorej dali peniaz určený pre pôrodnú babu. Vodu z prvého kúpania bolo zakázané vyliať na hnoj.

Po narodení dieťaťa otec pochodil po rodine s flaškou - "radostníkom". Hneď po pôrode prišla k matke "na opáčku" kmotra - krstná mama dieťaťa. Doniesla v koši slepačiu polievku, šišky a pálenku. Krst býval obyčajne za tri dni, ak bolo dieťa slabé, i skôr. Za krstných rodičov volávali súrodencov alebo známych. Na krst dieťa niesli krstní rodičia a pôrodná baba. Rodička zostala doma. Verilo sa, že ženu, ktorá nie je "ovádzaná" a chodí po vonku, "bude vodiť", lebo na ňu majú vplyv zlé sily. "Na vádzk u" rodička chodila obyčajne o šesť týždňov. V nedeľu po krste sa odbavovala hostina - "krštení", ktorého sa zúčastnili najbližší príbuzní.

Svadba

Svadba bola významnou udalosťou nielen v živote mladých, ale aj širšieho rodinného spoločenstva. Vznik nového manželstva  často podmieňoval nielen ľúbostný cit, ale tiež ekonomické záujmy rodičov. V mnohých prípadoch sa svadby robili podľa želania rodičov, a len preto, aby sa spojili role, zväčšilo hospodárstvo. Pri týchto svadbách nebolo zriedkavosťou, že dievku či mládenca do manželstva chodili nahovárať ženy alebo muži, ktorí boli za túto úlohu platení.

K predsvadobným obradom patrilo "pýtanie nevesty". Dievča za nevestu, za účasti mládenca a jeho rodičov, pýtal krstvý otec. Po prednesení reči a súhlase rodičov zavolali budúcu nevestu do izby. Potom sa už rodičia dohodli na termíne svadby. Mladí si podali ruky a mládenec dostal od dievčaťa vyšívaný ručník. Po dojednaní svadby išli mladí v sprievode krstného otca na faru spísať ohlášky. Ohlášky sa vyhlasovali na veľkej omši tri nedele pred sobášom. Hovorilo sa, že nevesta nemá byť na prvej ohláške, lebo bude mať hluché deti.

Na svadbu chodil pozývať mladý pár asi 2-3 týždne pred jej konaním. Večer pred svadbou chodil pozývať ešte "predný družba".

Deň pred svadbou sa chystala nevestina výbava, ktorú obyčajne tvorilo šesť vankúšov, dve duchny, návlečky, uteráky, truhla so šatami. Majetnejšie nevesty dostali aj obilie, prasiatko, kravu či kus poľa. Veno sa prevážalo večer, na vyzdobenom voze, za sprievodu hudby. "Prevážky" sa zúčastnila krstná mama nevesty a družbovia. Za veno nevesty musel ženích zaplatiť. V ten istý večer u nevesty družičky zhotovovali pierka. Pri tom sa spievali piesne, ktorými sa mladá nevesta rozlučovala so svojimi kamarátkami. S mládeneckým stavom sa lúčil aj ženích. Svojim kamarátom musel poplatiť v krčme.

V minulosti sa svadby konávali v nedeľu poobede po litániách. Pred sobášom sa všetci stretli v dome nevesty, kde sakonala odobierka " odpytovanie". Odviedku viedol starý svat:

"Vážení svadobní hostia, milí rodičia! Vo vašej záhrade zakvitla krásna ruža, ktorá naširoko, naďaleko vonia. Zacítil  jej vôňu i náš Janko a zatúžil tu ružu mať. Verím, že mu v tom brániť nebudete, pretože aj v písme svätom je napísané, že nie je dobre človeku samotnému na svete, a preto stvoril Adamovi Pán Boh spočníčku Evu ako aj zákon prírody káže. Prv než sa odoberieme na sobáš, dovoľte mi vážení rodičia, aby som Vám poďakoval v mene týchto dvoch mladých ľudí za všetku starostlivosť a lásku, ktorú ste pre nich od kolísky vykonali, zároveň Váš požiadal, aby ste im dali svoj súhlas k uzatvoreniu manželstva a takto ich spoločne odprevadili na novú spoločnú cestu životom".

Potom vyzval mladých, aby po ňom opakovali:

"Otec môj, aj Vy mama moja, ja Vás pekne prosím, aby ste mi všetko odpustili, čím som Vás od malička urazila. Ja Vám sľubujem, že na Vás nikdy nezabudnem a za Vašu starostlivosť a lásku vždy v dobrom odplácať sa budem, preto prosím o rodičovské požehnanie".

Po odpýtaní a udelení rodičovského požehnania sa išlo na sobáš do kostola v Závade. Cestou na sobáš sa spievalo:

"Ideme na sobáš, slniečko ohrej nás, ideme na sobáš, dáždiček polej nás..."

Cestou z kostola sa spievalo:

"Ideme zo sobáša, nalej družba oldomáša..."

Keď si bral mládenec dievča z druhej dediny, pri dome nevesty miestni mládenci natiahli reťaz a ženích musel za nevestu zaplatiť výkupné "otročné". Po zaplatení svadovný sprievod mohol pokračovať ďalej.

Po návrate zo sobáša sa robili ďalšie úkony. Mladomanželom dali zajesť trochu medu, aby boli na seba dobrí a sladkí ako med. Predný družba prehodil tanier cez strechu, aby sa mladým v manželstve darilo. Jeden pohárik rozbili pre šťastie. Pri vstupe do domu mladí museli stúpiť na sekeru, položenú na prahu, aby boli zdraví.

V dávnejších časoch staršie ženy radili neveste, aby podala tajne mužovi do vrecka nohavíc "grdulu". Vraj potom pri pôrode bude aj on cítiť bolesť.

Zloženie svadobných jedál záviselo od majetnosti rodín.

Zvyčajne sa pripravila slepačia polievka, varené mäso pečené bravčové mäso a pred odchodom zo svadby sa podávala kapustnica. Ako výslužku zo svadby dávali kúsky koláča "calty", ktoré priniesla krstná mama.

Na svadobných hostinách hrávala cigánska kapela z Podhradia.

Počas svadobnej hostiny sa vyberalo na vienok. "Predná družica" si stala za stôl, varechou zaklopala na hradu popriala dobrý večer a ďalej hovorila:

"Mladá nevesta išla okolo vody, vienok zelený jej padol do nej, rybári jej ho chytili..."

Potom s tanierom v ruke obehla okolo svadobčanov a tí jej do taniera hádzali peniaze. Nazbierané peniaze vysypala neveste do zástere.

Okolo polnoci sa konal obrad "čepenia nevesty". Nevesta odišla do zadnej izby, tam si sadla na stoličku a v ruke držala zažatú sviečku. Okolo nej stáli družičky a spievali:

"Pochválen Pán Ježiš Kristus, prišli sme, tvoj vienoček na tvej hlávke našli sme, ktorý si ty od malička nosila a teraz ho musiš položiť pre nama. Dole, dole, tvoj vienečok zelený, nebude viac ne tvej hlávke nosený. Nosila bych, milý bože, nemôžem, zložila som svoju prísahu pred kňazem. A to všetko pre Janíčka švárneho, že mu není v celom svete párneho. A ja som si vyvolila, zvolila, bodaj bych si bola krky zlomila. A ja som si vyvolila ružičku, teraz musím opustiti mamičku".

Keď neveste dali dole partu, predná družica ju hodila mädzi ostatné družice. Tá, ktorá partu chytila, mala sa do roka vydať. Party vedeli zhotovovať len niektoré ženy (napríklad vo Velušovciach party zapletala pani Helbichová). Duplované stužky k parte si dievčence vzájomne požičiavali. Zvykom bolo, že čepiec, znak vydatej ženy, kúpila krstná mama nevesty.

Prvý tanec so začepenou nevestou tancoval predný družba, potom ženích, a nakoniec ostatní svadobčania. Každý, kto vzal nevestu do tanca, položil na pripravený tanier peniaz. Svadba pokračovala až do rána.

O týždeň v nedeľu sa konala v dome ženícha hostina "popravky", na ktorú bola pozvaná najbližšia rodina z oboch strán.

 

Z obecnej kroniky

    Na rozhodnutie rady MNV v Závade som bola poverená r. 1978 písať kroniku. Pretože doteraz žiadna kronika obce nejestvovala (zlí ľudia hovoria že bola, ale sa stratila), snažila som sa z dostupných materiálov- kníh, časopisov, starej školskej kroniky, dokumentov MNV a iných zložiek NF, tiež z rozprávanie starých občanov dať dokopy aspoň čiastočný obraz života v tejto obci v dobách minulých. Je to len čiastočný obraz do r.1978, kde píšem len o obci Závada. V predchádzajúcom kalendárnom roku sa menil celý systém riadenia obcí a tak boli k Závade pod správou MNV pripojené aj obce Podhradie a Velušovce. Matričný úrad pre všetky obce, teda: Závadu, Velušovce, Podhradie a Záhrady, tiež osadu Zľavy je v Prašiciach, pod správu ktorého patria. O obciach Velušovce a Podhradie tiež zo žačiatku píšem ako o samostatných celkoch. Od tohoto roku však začnem písať ako o celku zlúčených obcí.

Kroniku od tohto obdobia začala písať Helena Arztová, rodená Šimčíková, ktorá bola učiteľkou v ZŠ Závada.

Pod úpätiami Považského Inovca (264 m.n.m) v severozápadnej časti Nitrianskej sprašovej pahorkatiny, na hornom toku potoka Slivnica, krčí sa obec Závada (okres Topoľčany). Časť domov lenuje obidve strany potoka - to je stará Závada. Novšie sa vyšplhali na úbočia, akoby chceli uniknúť z obklúčenia údolia, v ktorom nahusto, v tieni stromov, tiesnia sa typické pozdĺžne domce, pôvodne pokryté dreveným šindľom, zachovaným kde - tu, najmä na hospodárskyh stavbách. Domce na úzkych "fundušoch" s prednou a zadnou izbou, odčlenené uprostred kuchyňou, do ktorej sa z dvora vstupuje priamo alebo cez maličkú predsieň, obopínajú drevené ploty. Takmer nemožno uveriť, že to vrzli drevené vráta zavesené do starých pántov, lebo aj tú pôvodnú architektúru obce už vytískajú nové, atypické domy s honosnými železnými ohradami, stierajúcimi rázovitosť tunajšieho staviteľstva.

Na kopci nad dedinou vypína sa kostol s cintorínom, za ktorým ešte dnes je vidieť dobre znateľný obrys zaniknutého starého kostola - archeologického objektu. Tomuto, trochu smutnému kraju, dodávajú malebnosť nad neďalekým Podhradím čnejúce ruiny kráľovského, gotického, Topoľčianskeho hradu, s ktorým bol osud obce úzko spojený.

Prvé dáta o založení obce

Obec sa spomína r. 1332-37. Patrila panstvu Topoľčany. Roku 1570 mala mlyn a 15 rodín na štyroch usadlostiach, r. 1715 vinice a 14 domácnosti, r.1787 - 69 domov a 534 obyvateľov, r 1828 - 35 domov a 242 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Roku 1871 sa spomínajú 6 mlynári a 11 remeselníci. Neskôr, po zániku hradu, Závada prešla pod panstvo z Továrnik. V 19. - 20. storočí tu mali majetky Stummerovci, ktorí zriadili v obci klauzu na plavenie dreva.

Povrch, pôda

Kraj, v ktorom leží Závada, má málo dobrej pôdy. Povrch odlesneného chotára tvoria prevažne treťohorné usadeniny pokryté sprašou na severe druhohorné a kryštalické horniny. Sú tu len zvyšky dubovohrabových lesov. Nenasýtená hnedozem (kyslé pôdy) na zvetralých vápencoch nie je vhodná na pestovanie obilnín. No aj napriek tomu, že kraj bol dosť nehostinný, osídlenie obce sa nezačína až v 14. storočí, či neskôr ( z údajov už vyššie spomínaných), ale dávno predtým. Dokazuje to nepísaná história obce, zachytiteľná len v archeologických prameňoch. Dnes upätia neďalekých hôr mrzačia obrovské kameňolomy na dolomitový piesok a štrk. V modernej agrochémii sa dolomitový piesok používa na zlepšienie bonity pôdy, nehovoriac už o ďalších oblastiach využívania vápencov. V tom tkvie počiatok archeologického výskumu v Závade. V obci je dolomit pôdnym podložím, preto miestne JRD sa rozhodlo začať jeho ťažbu a odhumusovalo veľkú časť obce, zv. Chríby, ležiaceho naproti starej školy, po ľavej strane cesty zo Závady do Záhrad. Na protiľahlom kopci je spomínaný kostol, cintorín a stará fara - postavené na markantnej vyvýšenine, ktorá podľa predbežného archeologického prieskumu mohla byť v dávnoveku opevnená.

Objavenie Slovanského pohrebiska

Pri odhumusovaní kopca Chríby podľa odhadov občanov, zničilo sa najmenej šesť kostrových hrobov, ktoré buldozér zhrnul do rokliny medzi bývalým židovským cintorínom a miestom zisteného slovanského pohrebiska. Možno, že plytko zahĺbené a slabo zachované kostričky detí si buldozerista nemusel vôbec všimnúť, čím by sa počet zničených hrobov zväčšil. Už v minulosti pohrebisko bolo porušené pri úprave poľnej cesty, ktorá viedla  cez Chríby do osady Záhrady. Potvrdil to aj archeologický výskum. Hovorí sa aj o splavovaní ľudských kostí z Chríbov za mimoriadnych lejakov. Može to mať reálny základ, lebo kopec má dosť prudký svah a v súčastnosti niektoré jeho časti sú skutočne obnažené až po podložie. Na iných miestach vrstva humusu, nie hrubšia ako 20 - 30cm, len ťažko pokrývala hroby, ktoré boli na rozhraní hnedozeme a podložia.

Záchranné archeolofgické práce

Prvé záchranné práce na lokalite urobili pracovníci Okresného vlastivedného múzea v Topoľčanoch, ktoré vyzdvihli tri kostrové hroby. Ďalší výskum náleziska prešiel do kompetencie Archeologického ústavu SAV v Nitre. Záchranné práce viedla pani Dr. Darina Bialeková, z ktorej práce a vedomostí teraz čerpám a predkladám ich k nahliadnutiu verejnosti. Svoje poznatky z práce v obci Závada spracovala a uverejnila v časopise "Krásy Slovenska" v ročníku LIV č. 10 z roku 1977. Ďakujeme jej za všetku obetavú prácu, ktorú pri zachraňovaní historických pamiatok previedla, tiež za oboznámienie s časťou histórie obce Závada v písomnom i fotografickom materiáli  uvedenom už vo vyššie spomínanom časopise. Ešte raz, ďakujeme.

Pre objav, miestne JRD zastavilo ďalšiu ťažbu dolomitového piesku na časť preskúmania odhumusovanej i neporušenej časti Chríbov. Záchranný výskum sa uskutočnil r. 1974 a r. 1976. (Práca musela byť na dva roky prerušená pre dôležitejšie záchranné archeologické práce v inej časti Slovenska). 

Zistenie rozlohy pohrebiska

V dvoch výskumných sezónach preskúmali 36 kostorových hrobov, datovaných hrobovými prílohami do 9 - začiatku 10. storočia a zistili východný a južný okraj pohrebiska. Je to iba časť pôvodne určite väčšieho pohrebiska. Toto pohrebisko podľa rozloženia hrobov najmä podľa tých, čo padli za obeť zemným prácam, pokračovalo aj na vedľajšom výbežku, kde sa rozkladal spomínaný starý židovksý cintorín. Pri jeho likvidovaní údajne boli porušené hroby s nádobami. Obidva výbežky totiž len v poslednom storočí odčlenila roklina, ktorá vznikla exploatáciou piesku a eróziou vody.

Poloha hrobov charakteristika objavy

Hroby na svahoch Chríbov sa rozkladali v nepravidelných radoch. Približne v strednej časti pohrebiska bola prekrytá jeho staršia a mladšia fáza. Zistená superpozícia hrobov, a to v niekoľkých prípadoch, má zásadný význam pre datovanie počiatkov a konca pochovávania na tomto mieste. Pohrebisko v Závade predstavuje sice len nekomplentý celok, schudobnený o jeho veľkú časť, no jednako bolo tu možné postrehnúť viacero pozoruhodných (vlastnotí) zvláštností, ktoré pomáhajú dokresliť naše predstavy a vtedajších obyvateľoch. Tak napríklad vychádzajúc z antropologickej expertízy Dr. J. Jakaba možno konštatovať, že priemerný vek pochovaných mužov bol 40 - 50 rokov, ojedinele aj vyšší, priemerný vek žien 35 - 40 rokov, len tri ženy sa dožili veku nad 50 rokov. Mortalita detí je najvýraznejšia medzi 4 - 16 rokom života. Hroby kojencov a detí do 4 rokov na pohrebisku v Závade sú zriedkavé, ale ich absenciu tu treba pripísať už vyššie spomenutým okolnostiam.

Zvyk pochovávať pokrvne príbuzných na jednom mieste v popolniciach, alebo bez nich pod mohylovými násypmi, sa po zmene pohrebného rítu zo žiarového na kostrový prejavil zoskupovaním kostrových jamových hrobov do nepravidelných radov alebo skupín. V Závade je to veľmi evidentné aj napriek tomu, že sa pohrebisko rozkladalo na svahu kopca. V každom takomto rade hrobov je počet pochovaných podľa pohlavia a veku viac - menej rovnaký a zodpovedá neveľkej rodinnej jednotke, hlavou ktorej bol muž, pochovaný aj s otrohami a zbraňou. Ostatní príslušníci rodiny, bez ohľadu na to, či to boli muži alebo ženy, mali hrobové prílohy a milodary len poskromne, alebo vôbec nijaké.

Kopec, na ktorom sa pochovávalo, zvažuje sa na východ a preto aj orientácia hrobov je prevažne Z - V. Zodpovedá to pohrebným zvyklostiam starých Slovanov. Výchylky z tohoto smeru sú determinované polohou slnka v rozličných ročných obdobiach, pretože mŕtveho naši predkovia kládli do hrobu tvárou obrátenou k slnku. Zámerne orientovaný opačne (J - S) hrob bol na východnom okraji pohrebiska a čiastočne prekrýval hrob č. 24 starší. U Slovanov takto orientované hroby dislokované na okraj pohrebiska, pripisujú sa cudzincom, ale aj osobám, ktoré pre isté osobné vlastnosti alebo spoločenské postavenie (vampíri, otroci, samovrahovia) boli vyčleňované spomedzi ostatných obyvateľov aj po smrti. Pochovaný bol bez akýchkoľvek príloh, s rukami zloženými na hrudi. Na lebke nebožtíka je vykrojená rozmerná terpanácia. Nielen týmto bol hrob zaujímavý. Niekoľko centimetrov nad panvou muža na homádke ležali kostičky dieťaťa - kojenca, čo je v mužských hroboch nezvyklé. V spomínanom hrobe č. 25 ležal totiž 50 - 60 ročný muž.

Ďalšou zvláštnosťou závadského pohrebiska sú dva symbolické hroby - kenotafy s pekne upravenou, dokonca vydrevenou hrobovou jamou. U Slovanov, najmä východných, pohreby bez nebožtíkov sú známe, avšak, a to treba zdôrazniť, ale neboli zaužívaným zvykom. Pri kopaní hrobovej jamy sa dbalo na to, aby mŕtvy ležal vo vodorovnej polohe a nie na svahu. V dôsledku toho hĺbka hrobových jám pri hlave je väčšia ako pri nohách. V jednom prípade nerovnosti terénu odstránili osadením drevenej konštrukcie pri nohách pochovaného (hrob. č. 13). Ani vydrevovanie jám fošňami, alebo pochovávanie v drevených truhlách nebolo obyvateľom vtedajšej osady neznáme.

V našich pôdnych podmienkach sa len zriedkavo zachovajú zvyšky organických látok. Takto  to bolo aj v Závade. Kúsočky petrifikovanej tkaniny na zhrdzavených železných ostrohách alebo nožíkoch a vrstvička hnedosfarbenej organickej látky, pokrývajú hornú časť ženskej kostry (koža ?) - sú len náznaky toho, čo tvorilo odev niekdajších obyvateľov. Zle sa zachovali aj rastliny. Našli sa v niekoľkých hroboch pod hlavou pochovaných. Ťažko jednoznačne povedať, či to bola výplň podložky po hlavou, alebo či sa rastlinkám pripisoval magický účinok a z týchto dôvodov sprevádzali mŕtveho na druhý svet.

Pohrebisko v Závade je pomerne chudobné na hrobové prílohy a milodary a aj tie, ktoré sa našli sa viažu na hroby najmä staršej fázy pohrebiska. Sú to nádoby, aj dve - tri v jednom hrobe, vedierko, kresadlo, nožnice, brúsik, kresacie kamienky, alebo nožíky. Najmä tu posledné sú výlučne v mužských hroboch. Traja dospelí muži boli do hrobu uložení aj s ostrohami a ich súčasťami. Za povšimnutie stoja ostrohy z hrobu. Sú peknou kováčskou prácou, hoci materiálom na ich zhotovenie bolo železo. Šikovnosť majstra, ktorý ich vykoval dokázala im dodať ľahkosť a pôsobivosť aplikovaním vybíjaného a plastického ornamentu na ich povrchu. V tomto období ostrohy v hrobe treba chápať ako atribút spoločenského postavenia ich nositeľa. Ženský šperk na pohrebisku v Závade je úplnou výnimkou. Je prostý, nenápadný a nenáročný. Sú to malé krúžkové náušničky z bronzu a náhrdelník z drobných sklených modrosfarbených korálkov. Z hľadiska datovania pohrebiska najvýznamnejší a na nálezy najbohatší bol hrob č. 23, čiastočne prekrytý neskorším hrobom č. 24. Patril 40 ročnému mužovi, ktorého pochovali aj s osobným výstrojom a výzbrojou, čo samo osebe hovorí, že patrila mužovi významného spoločenského postavenia. To bol asi dôvod, prečo súvekí vykrádači hrobov rozhádzali kostru a ako usudzujeme zo zistenej nálezovej situácie, časť vecí aj odniesli. Pri rabovaní sa však nedostali k pravému ramenu nebožtíka, vďaka tomu sa uchoval pekne kovaný železný meč, (typ X) pôvodne uložený do drevennej pošvy. Spolu s mečom sa našla aj súprava ozdobných kovaní ( spona, prievliečka, nákončie), čím sa meč upevňoval k opasku. V štýle a výzdobe kovaní badať silný vplyv karolínskeho umenia, ktoré v posledných desaťročiach vlády Karola Veľkého z franskej ríše prenikalo na územie naddunajských Slovanov- do oblasti Mojmírovho a Pribinovho kniežatstva. Cudzie vzory, umelecké prvky aj techniky domáci majstri svojským spôsobom pretvárali a prispôsobovali slovanskému vkusu. Nálezy z hrobu č. 23 majú analógie v súbore pamiatok z mohyly veľmoža v Turčianskej Blatnici, alebo na hradiskách v Mikulčiciach a Pobedime (blatnicko - mikulčický horizont).

Zvláštnosťou závadského pohrebiska je uchovanie niektorých pohanských zvyklostí, hoci kostrový spôsob pochovávania, aj úbytok hrobových príloh išiel ruka v ruke s postupujúcou kristianizáciou našich predkov. K pohanským prežitkom doloženým v Závade, patrilo vkladanie mäsitej potravy do hrobu, popol a uhlíky pri hlave, pochovaného dievčaťa, uhlíky v zásype hrobových jám ako doklad zapaľovania ohňov nad hrobom, alebo vykurovanie hrobových jám. Prikladanie kameňov na telo nebožtíka, alebo neprírodzená poloha mŕtveho sú spojené s poverou o vampíroch. Svet predstáv a povier v 9. storočí ešte silne tkvel v pohanskej minulosti a kresťanstvo sa s týmto zakorenenými prežitkami len ťažko vysporadúvalo. Veď iba niekoľko kilometrov od Závady (Nemečky, Veľké Hoste) v tom čase sa pochovávalo podľa starého zvyku pod mohylami.

Opierajúc sa o nálezy z hrobov, ale aj o zistenú vertikálnu stratigrafu a v neposlednom rade aj o antropologické poznatky, môžeme konštatovať, že osada, obyvatelia ktorej mŕtvych pochovávali na Chríboch jestvovala tu už v prvých desaťročiach 9. storočia a pretrvala cez celé obdobie existencie Veľkej Moravy. V priebehu približne jedného storočia niekoľko generácií obyvateľov pochovávalo na Chríboch. Začiatkom X. storočia prestáva sa na tomto mieste pochovávať. Čo sa stalo s obyvateľmi osady, alebo aké pohnútky viedli k presunutiu pohrebiska na iné miesto, nevieme. Odpoveď môže dať iba ďalší archeologický výskum a ten je v Závade zatiaľ iba v počiatkoch. Vzhľadom na doteraz získané poznatky predpokladáme však, kontinuitu slovanského osídlenia až do čias, z ktorých máme prvé písomné správy v obci o zaniknutom kostole. V písomných prameňoch sa tento kostol spomína v 14. storočí, ale nie je vylúčené, že môže mať starší základ.

V súvislosti s dosiaľ povedaným vystupuje do popredia otázka, akú úlohu zohrávala slovanská osada, nachádzajúca sa v regióne neskoršej historickej Závady. Z hľadiska archeologickej problematiky Závada leží na severnom pomezí väčšieho územného celku (oblasť Topoľčian) na strednom Ponitrí, ktorý na juhu susedil s centrom nitrianskeho kniežatstva, na severozápade s bánovskou oblasťou vyznačujúcou sa ešte v prvej polovici 9. storočia birituálnym spôsobom pod mohylami. Zmena pohrebného rítu v Závade už v prvej polovici 9. stor. nesúvisela iba s postupujúcou kristianizáciou, ale aj s celkovým spoločenským a ekonomickým vývojom zmienenej oblasti, ktorá si aj pri rozpade kmaňového zriadenia udržala istú integritu vývoja. Je pozoruhodné, že práve v tejto oblasti je doložené veľmi intenzívne včasnostredoveké osídlenie so služobnými a zamestnaneckými osadami (napr. Zlatníky, Kovarce, Tesáre, Tovarníky, Dvorníky atď), ktoré mesulo mať logickú nadväznosť na predchádzajúci vývoj v 9. stor. . Nie je vylúčené, že strediskom tejto časti Ponitria mohlo byť hradisko v Bojnej, prípadne iné doteraz nezistené hradisko v okolí Topoľčian, ku ktorému by sa primkýmala pomedzná strážna osada v Závade. Prítomnosť jazdcov na pohrebisku tomu naznačuje.

Storočia bez dokumentácie

Od tých čias, nemáme podrobnejšie správy o obci Závada. Môžeme sa opierať len o historické faktá, ktoré sú uložené v historických archívoch, pretože sa žiadna písomná dokumentácia neviedla a až aj volačo zaznačené bolo (podľa ústnych správ niektorých starších ľudí udajne sa viedla aj kronika) je to nenávartne stratené a my ochudbnení o poznanie života predkov v našej obci počas dlhých storočí. Priala by som si, aby túto kroniku nepostihol osud minulej a aby budúce pokolenia mali prehľad o dobe v ktorej žijeme a pracujeme.